Môj "prečo" deň - autobusová filozofia

Je to dva dni dozadu, čo som šla autobusom na svoju poslednú skúšku zimného semestra a vypočula som som si veľmi zaujímavý rozhovor, ktorý ma prinútil odložiť knihu bokom a iba počúvať a usmievať sa. Bola to jedna z tých konverzácií medzi matkou a jej malou dcérkou, ktorá práve dovŕšila "a prečo" obdobie :D. Všetko to začalo plačom malého chlapca o pár sedadiel pred nimi.

D(ievčatko): Mamí, a prečo ten chlapec plače?
M(atka): Lebo už chce vystupovať.
D: A prečo?
M: Lebo mu je už dlho v autobuse.
D: A prečo?
M: Lebo je ešte maličký a neobsedí.
D: A prečo?
M: Lebo chce behať.
D: A prečo?
M: Lebo rád behá. Aj ty rada beháš, veď to vieš.
D: A prečo má potom kočiarik?
M: Lebo asi idú na dlhšiu prechádzku a toľko chodenia by nezvládol.
D: A prečo?
M: Lebo je ešte maličký.
D: Ahá!

Celý ten rozhovor bol skvelý, no najviac ma dostalo, keď sa to malé dievčatko asi po 5 minútach opäť otočilo ku svojej matke a opäť sa jej spýtalo tú prvotnú otázku: "Mamí, a prečo ten chlapec plače?" a celá tá konverzácia sa od slova do slova odohrala opäť... a potom ešte dvakrát. Vtedy som veľmi obdivovala nervy tej matky, lebo ja by som asi na to silu nemala :D

Celá táto krátka epizódka však vo mne vyvolala môj vlastný "prečo" deň. Tak volám dni, kedy som až príliš filozofická a zaoberám sa úvahami podobnými Aristotelovským či Descartovským:
Prečo svet funguje tak, ako funguje?
Prečo ľudia, ktorí si to najmenej zaslúžia, majú pokojnejší a bezproblémovejší život ako tí, ktorí si musia vydobyť každú minútku potom a slzami?
Prečo konečne nepríde nejaká väčšia zmena, ktorá naruší nudný stereotyp, v ktorom žijem?
Prečo...
Prečo...
Prečo...

Tieto moje obdobia prichádzajú čas od času a vždy mi spôsobia silné hlavy bolenie. Napriek tomu som rada, že ich mám, inak by bol môj život iba patetickým prežívaním, a takto aspoň viem, že "myslím, a keď myslím, teda som" :)