1. skúškové na VŠ - end of the nerdy girl :D

Tento týždeň v stredu som mala moju poslednú skúšku zimného semestra. Tým, že som prváčka, tak to bola nová "experience", no že by som si ju nejako extrémne užívala, to sa povedať nedá. jednoducho "3 weeks of hell", sedem skúšok, ktoré ma totálne vyšťavili a mnohé večery mi nedali spať. Taktiež som stratila môj "nerd titul",ktorý sa so mnou vliekol viac-menej od mojich 6 rokov, keďže som bola jednotkárka a vždy som si potrpela na dobré výsledky.

Pamätám si, ako mi spolužiak v prvom ročníku na gymnáziu napísal na chrbát stoličky "swot", čo ma v tom momente dosť štvalo, no neskôr, keď sám odišiel s niekoľkými päťkami zo školy, tak som si pomyslela, že je lepšie byť swot, ako loser :D

etc. = end of thinking capacity :D

Späť k mojej vysokoškolskej "kariére", musím podotknúť, že s výnimkou jedného predmetu som aj tak dosť nerdovská :D Jedno Abs (absolvovala), 3 A-čka, 2 B-čka, 2 C-čka a to nešťastné E sú myslím celkom dobrým začiatkom. Hlavne, keď si pomyslím na niektorých menej šťastných (najmä zo slovenčiny), ktorí prenášajú jeden, dva, dokonca aj tri predmety. No, držím im palce...

A teraz hurá, dva týždne voľna!!!! :D :D :D

Môj "prečo" deň - autobusová filozofia

Je to dva dni dozadu, čo som šla autobusom na svoju poslednú skúšku zimného semestra a vypočula som som si veľmi zaujímavý rozhovor, ktorý ma prinútil odložiť knihu bokom a iba počúvať a usmievať sa. Bola to jedna z tých konverzácií medzi matkou a jej malou dcérkou, ktorá práve dovŕšila "a prečo" obdobie :D. Všetko to začalo plačom malého chlapca o pár sedadiel pred nimi.

D(ievčatko): Mamí, a prečo ten chlapec plače?
M(atka): Lebo už chce vystupovať.
D: A prečo?
M: Lebo mu je už dlho v autobuse.
D: A prečo?
M: Lebo je ešte maličký a neobsedí.
D: A prečo?
M: Lebo chce behať.
D: A prečo?
M: Lebo rád behá. Aj ty rada beháš, veď to vieš.
D: A prečo má potom kočiarik?
M: Lebo asi idú na dlhšiu prechádzku a toľko chodenia by nezvládol.
D: A prečo?
M: Lebo je ešte maličký.
D: Ahá!

Celý ten rozhovor bol skvelý, no najviac ma dostalo, keď sa to malé dievčatko asi po 5 minútach opäť otočilo ku svojej matke a opäť sa jej spýtalo tú prvotnú otázku: "Mamí, a prečo ten chlapec plače?" a celá tá konverzácia sa od slova do slova odohrala opäť... a potom ešte dvakrát. Vtedy som veľmi obdivovala nervy tej matky, lebo ja by som asi na to silu nemala :D

Celá táto krátka epizódka však vo mne vyvolala môj vlastný "prečo" deň. Tak volám dni, kedy som až príliš filozofická a zaoberám sa úvahami podobnými Aristotelovským či Descartovským:
Prečo svet funguje tak, ako funguje?
Prečo ľudia, ktorí si to najmenej zaslúžia, majú pokojnejší a bezproblémovejší život ako tí, ktorí si musia vydobyť každú minútku potom a slzami?
Prečo konečne nepríde nejaká väčšia zmena, ktorá naruší nudný stereotyp, v ktorom žijem?
Prečo...
Prečo...
Prečo...

Tieto moje obdobia prichádzajú čas od času a vždy mi spôsobia silné hlavy bolenie. Napriek tomu som rada, že ich mám, inak by bol môj život iba patetickým prežívaním, a takto aspoň viem, že "myslím, a keď myslím, teda som" :)